Kristína Trníková je studentkou 1. ročníku navazujícího magisterského studia v oboru Audiovizuální tvorba na Filozoficko-přírodovědecké fakultě Slezské univerzity v Opavě. Proč se rozhodla pro umělecký obor, co jí daly pracovní zkušenosti a kde se vidí za 10 let?

„Pochádzam z malého pekného mestečka blízko moravského Starého Hrozenkova. Trenčianske Teplice sú sice dobre ukryté medzi lesmi, no na druhej strane dobre známe vďaka liečivým kúpeľným prameňom a medzinárodnému filmového festivalu Artfilm, vďaka ktorému navštívili toto mesto také slávne osobnosti ako Sophia Loren, Geraldine Chaplin, Catherine Deneuve, Jean-Paul Belmondo alebo Gérard Depardieu. Ten pocit, keď sa na Vás pani Loren usmeje, v človeku prosto ostane.“

Proto jste se rozhodla jít na filmový obor?

„Ešte predtým než prešla organizácia festivalu pod velkých žralokov, sa o všetko staralo pár ľudí, medzi ktorými bol aj môj strýko – milovník premietania filmov v kine. Pracoval ako obchodník v čase keď sa rodil Artfilm, ale každý večer chodieval do kina premietať filmy a mňa brával so sebou. Od malička sa ma drží chuť presedieť před “screenom“ celé hodiny. Navyše môj otec je divadelník a ten ma zas od mala využíval ako šepkárku, keď sa učil texty. Takže som sa od mala stretala s mojím obľúbeným dramatickým útvarom – so scenárom. Štúdium takého združeného odboru akým je Audiovizuální tvorba mi prišlo ako príjemné spojenie všetkých mojich doterajších “umeleckých“ záujmov.“

Proč Opava? Jak jste se o ní dozvěděla?

„Opava bola na internete. Aj ja som tam vtedy bola. Dali sme sa dohromady a klape nám to.“

Kde všude jste žila?

„Ja som mala chuť ísť a overiť si, že veľkomesto je únavné a oplatí sa v ňom pobudnúť iba krátko a tak som sa zbalila a odišla som do Írska. To bolo v roku 2013, po roku práce v hoteli, kde som pracovala ako recepčná, ktorá okrem vybavovania účtovníctva, opatrovania detí, ktoré hostia nechcú, ešte navyše opravuje poistky a robí nočné obhliadky hotela. Bavilo ma to. Brigádovala som tam od 15 rokov. V podstate som tam bývala. Po rokoch som usúdila, že je mi malý. Hostia prichádzali s kuframi, pýtali sa: „Hi, Tina, how have you been?“ no a ja som vždy odpovedala pravdivo: „I ve been thinking.“ Takže som nabrala smer Dublin. Po prvom Guinesse som sa už cítila fajn. Majiteľ hotela mi večer po prílete volal so slovami: „Ak budeš plakať do piatich dní, zabukujem ti letenku naspäť.“ Je dobré mať fungujúce vzťahy na blízku. To je vždy fajn.“

Co jste dělala v Dublinu?

„Chcela som dreť ako kôň. Pretože počas bakalárskeho diaľkového štúdia som žila v Bratislave a pracovala som hlavne hlavou. Absolvovala som tam prax na PR oddelení divadla Nová Scéna. Potom som predávala cez telefón, čo som neznášala. No dnes chápem, že nebyť všetkých tých odmietnutí na druhej strane, bála by som sa pristupovať k ľuďom „žurnalisticky“. Počas interview alebo keď točíte dokument a musíte osloviť cudzieho človeka sa oplatí nebyť hanblivý. Po štátniciach v odbore Sociálna a mediálna komunikácia som sa vrátila do Teplíc a nastúpila do hotela.

No a teraz k veci. Po tej všetkej duševnej vyprahnutosti som chcela jediné: upratovať. Ja rada upratujem. Veľmi rada. No a keďže mám hotelníctvo pod palcom, naklusala som do centra Dublinu do najkrajšieho hotela, ktorý odpovedal môjmu gustu, a nedala som im šancu vyhodiť ma. Upratovala som šesť mesiacov. Potom ma chceli ako "sales assistant-ku“ v obchodnej sieti. Nebránila som sa. Na Slovensko som sa vrátila po roku. Dekan mi posunul termín prijímacieho pohovoru kvôli letu a práci, za čo som mu do dnešného dňa vďačná, no a ocitla som sa v Opave.“

Co chcete dělat?

„Chcem byť hlavne šťastná. Nie som kariéristka. Chcem sa venovať tvorbe, rozvíjať sa. K tomu potrebujem dostatok inšpirácie. Počas škoského roka sa venujem deťom. Doučujem anglický jazyk. Deti ma doučujú delikátnej oblasti života – láske. Píšem rozprávky o Modrom Vankúšikovi. Začala som už v Dubline. Keď počujem ako sa z družiny ozvie: „Už jde, už jde. Počkej a uvidíš, že nám řekne čučoriedky moje,“ to ma hrozne baví. Baví ma vyhrážať sa, že kto bude posledný, bude chcíplá ryba. Decká sú skvelé. Chcem samozrejme rozvíjať svoju kreativitu a stále sa učiť. No najhlavnejšie je pre mňa robiť niečo, čo je dôležité aj pre iných. O to mi ide.“

A kde se vidíte za deset let?

„Vidím sa na záhradnej húpačke vedľa svojho muža. Decká zrovna hrajú vojnu s bahnom a my im počítame body. Náš pes je lenivý a príliš pyšný na to, aby sa venoval tak prízemnej a špinavej veci, akou je bahnová vojna, a preto leží pod stromom.“